Každé manželstvo má svoje zóny, kam je „vstup zakázaný“. Mohlo by sa jednať o citlivú tému, ktorá automaticky nahnevá manžela, oblasť skúseností charakteristických pre manželku, alebo výlučný vzťah, ktorý si jeden z partnerov vytvoril. Manželia majú pre tieto oblasti inštinktívny cit. Vedia, ktoré hranice by nemali prekročiť.
Predstavme si príklad, kedy si manžel myslí, že vie napr. o tenise viac ako priemerný človek. Jeho žena je ale profesionálnou tenistkou. On nie. Keby spolu hrali štvorhru a pripravovali si stratégiu hry, prirodzene by sa muž podvolil jej múdrosti a skúsenostiam. Keby na to zabudol a navrhol by plán hry on, pravdepodobne by mu dala najavo, že o tomto bode vyjednávať nebude. Tenis je jej teritórium. Manžel by tak mal mať dostatok dôvtipu, aby sa o tomto bode nedohadoval.
S takouto citlivosťou sa pri obchodnom jednaní stretneme len málokedy. Koniec koncov, pravdepodobne druhú stranu človek nepozná ani z desatiny tak dobre ako svoju manželku alebo manžela. Ale trochu cviku by malo napovedať, čo druhá strana považuje za nedotknuteľnú pôdu. Bezohľadu na to, či je touto nedotknuteľnou pôdou čas, vstupná investícia, procesy, ľudia z tímu alebo čokoľvek, je nezmyselné a neproduktívne vŕtať sa v týchto záležitostiach, keď druhá strana na nich lipne. Snaha pohnúť s klientom alebo obchodným partnerom, aby poľavil z bodu, o ktorom sa odmieta dohadovať, je nielen mrhaním energie a dobrej vôle, ale táto snaha tiež zatemňuje body, v ktorých by bol inak povoľnejší. V skutočnosti vyjednávač, ktorý sa vyhne tejto citlivej zóne, bude mať väčšiu slobodu pohybu v iných oblastiach ako môžu byť peniaze, podmienky obnovenia zmluvy a trvania zmluvy a iné.
Vo všeobecnosti platí, že keď chápeme, ktoré hranice nemožno prekročiť, získame lepší prehľad o tých, ktoré sa prekročiť dajú.